7 common mistakes triathletes make…

7 common mistakes triathletes make…including myself.

Po Pizzi IV. 

Pizza, alkohol, bordel....

Ali zistil, keď sa objavil u zákazníka, že taška v ktorej mala byť do zlatova upečená pizza je prázdna. Slušne sa ospravedlnil a rýchlo naštartoval svoj moped, aby napravil nenapraviteľné.

Matias, otvoril dvere a pred ním sa zjavila mladá žena v podnapitom stave a akosi mdlo sa usmievala na Matiasa. Ten bohužiaľ nemá pochopenie pre alkohol, takže  tovar predal mladej žene, ale bohužiaľ zabudol zinkasovať. Prišiel na to až potom čo sa chystal doručiť ďalšiu objednávku. Takže sa k mladej žene vrátil. Tá mu ale odmietla otvoriť dvere, takže Matias musel zavolať políciu. Tá sa po hodine prehovárania do bytu dostala, žena si ale nepamätala svoj PIN ku karte. Takže Matias sa k peniazom aj tak nedostal.

V baroch práve burácal dav. Nemci dali gól. Kay sa vracal rýchlosťou blesku na svojom vytuningovanom mopede do centrály. Keď sa zrazu pred ním na ceste roztrieštil pivový pohár

 na betóne. Kay ešte stihol uhnúť doprava, kde sa práve hádali dvaja susedia. Prefrčal medzi nimi 50-tkou na tachometri. Myslím, že po tomto hádka skončila.

Zazvonil som a vchodové dvere sa otvorili veľmi pomaly. Zrazu zastali. Predo mnou ostala malá úzka vertikálna škára v ktorej sa objavil chlap v spodnom prádle. Niečo zamumlal a ja som mu pokúsil cez škáru pretiahnuť jeho tovar. Chlap potom vytiahol peňaženku a začal v nej listovať. V tom sa za ním zo zadnej izby ozval ženský hlas. “Daj mu poriadne spropitné ty držgroš!“ Chlap pokračoval v listovaní a veľmi sporo odetú ženskú si nevšímal. “Daj mu aspoň dva eurá, rozumieš!“  Muž mi ale práve v tej chvíli chcel podať peniaze. Otočil sa k žene  a zakričal na ňu „Dobre. Buď už ticho do prdele!“ Odchádzal som so slušným spropitným.

Vchodové dvere som hľadal dlho. Nakoniec som ich našiel skoro pod schodmi vedľa hlavného vchodu. Po zazvonení sa za dverami ozvalo štekanie. Vo dverách sa objavila mladá žena v spodnom prádle, boli to skôr plavky. Povedala mi aby som vošiel dnu. Pes na mňa neustále štekal ale po tom čo mu žena prikázala stíchnuť okamžite prestal. Čumel som na ženskú a nevedel som čo si mám o tom myslieť. Červené lampy, polonahá ženská, štekajúci pes, príjemná hudba. A potom my to došlo. Bordel. Nevestinec. Tovar som predal, zinkasoval. Na farbu očí tej ženskej sa už nepamätám ale prsia mala určite trojky.     

Toto je len pár príhod ktoré postretli mňa alebo mojich kolegov. Dnes som sa preto rozhodol ponúknuť niečo zábavné:  prosím. Tento mladý človek sa určite kvalifikoval do Londýna na Olympijské Hry. Ja by som mu dal zlatú medailu už teraz.

Teplé leto prajem.

Marais. 

Po Pizzi III.

Horúčavy, more a ryby.

Do Hamburku konečne prišli horúce dni a trocha ma to zaskočilo. Tak dlho som ne čakal, a teraz keď je konečne 30, tak mám pocit, že by stačilo 25. Ale nie je to pravda. 30 mi vyhovuje. Hlavne na mopede. Jazdím 30 km/h, vonku je 30, mám po 30-tke. Je to asi moje osudové číslo tento rok.

Sobotu som strávil pri mori. Z Hamburku to je asi 2,5 hodiny vlakom do Warnemünde, malého prímorského mesta. A ochutnal som miestnu špecialitu, rybaciu soljanku. Soljanka je v podstate mix všetkého, čo vám vojde do polievky, teda asi aj nejaké zvyšky z chladničky. Viac mi ale chutí tá s mäsom a klobásou. Základ tvorí zelenina. Na konci článku nájdete link na recept. Okrem toho si často v tomto meste ešte dám aj údenú rybu s pečivom. Ryba je čerstvá, chytená a vyúdená ten samý deň. A je to cítiť. A výber je tiež fantastický. Takže skončíš na pláži, s jemným zlatým pieskom, tlačíš do hlavy čerstvého údeného lososa s pečivom a slnko ti pečie na chrbát. Rajský zážitok.

A teraz niečo o pizzi. Keď som prechádzal vlakovou stanicou, všimol som si, že pizza u konkurenta Pizza Hut má dosť silné cesto. Teda možno centimeter. To znamená že človek si dá asi 70% cesta a zbytok je tá obloha. Majú úspech. Mňa ale nepresvedčili. Môj kúsok musí mať cesto tenké ako hrubý papier. Tým pádom je aj o niečo širšia v priemere. Tá, ktorú donášam, je presne taká. Takže je všetko v poriadku.

Pripájam recept na soljanku s mäsom: recept na soljanku.

Prajem teplé a slnečné dni,

Marais.

Po Pizzi II.

Fast food versus pizza...

Boli časy, keď som fast food považoval za jedlo prvej kategórie. Nešlo o chuť. Vysvetlím. V Košiciach otvorili prvý McDonald a ja som sa z toho tešil. Tešil som sa, že po plaveckom tréninku si zájdem na hamburger a hranolky. Trvalo to iba rok. Potom mi to došlo. Ale do mekáču si zájdem občas furt. Prečo? Určite aj preto, že majú výbornú arabicu kávu a tiež výborný čokoládový koláč. Proste paráda. A teraz k pizzi. Pizza je podľa mňa tiež fast food. Dá sa jesť v pohybe a rýchlo. Tak ako hamáč. A predsa si dám radšej pizzu. Je jej viac druhou a ak chcem dostanem margaritu, teda vegánsku pizzu a som šťastný. Prečo? Lebo ak sa margarita správne pripravý a upečie, je to zážitok. Hamáč sa dá pripraviť fantasticky tiež, ale. Je to mäso. A hamáč bez mäsa je somarina. Pizza vie byť univerzálna, s mäsom, alebo bez. Výber je väčší. A teraz prečo to píšem. Lebo som pizzu považoval za fast food ako každý iný. Dával som to všetko do jedného vreca. A nie je to tak. Aj hamáč sa dá dostať v luxusnej reštaurácii a pizza vo fantastickej talianskej reštaurácii. A potom to nie je fast food. Ale kde je vlastne rozdiel? Kedy to je fast food a kedy nie? Záleží na cene? Kvalite? Rýchlosti prípravy? Určite aj v tom.

Keď stojím pre dverami s taškou a v nej je pizza a dvere do bytu sú otvorené, počuť ako partner v kuchyni pripravuje taniere a príbor. Takže ja donesiem pizzu v kartóne, ktorá nakoniec skončí na tanieri a bude sa zapíjať kvalitným francúzskym vínom , ktoré možno stálo viac ako tá pizza. Zákazník sa teda rozhodol pre zaujímavý mix. Ja mu to schvaľujem. Pizzu, ktorú pripravujeme, si dávam skoro každý deň a je výborná a občas, ale len občas chutí skvele. To keď som nejedol viac ako 4 hodiny.

Nuž, neviem. Podľa osobných štatistík, by som mal mať pizze dosť. Ale akosi nemám. Takže som sa rozhodol, nájsť video na pizzu, ktorú si môžeš pripraviť doma. Nebude to fast, ale bude to čerstvé, originálne a hlavne tvoje.

Držím palec.

Marais.

Po Pizzi I.

Pizza po nemecky...

Vyberám prvú zákrutu dňa a slnko mi svieti rovno do tváre. Páči sa mi to. Na tachometri mám 30. To je v pohode. Rýchlejšie to tento stroj nedá, ale mne to stačí. Před pár dňami som položil ústa na chodník a došlo mi, že ak by som šiel cez 30, tak by som na chodníku nechal predné zuby. Na hlave mám čiernu prilbu akú nosili vojaci v druhej svetovej. Nesedí mi presne ale svojou váhovou spôsobuje to, že ju ani nemusím poriadne zapnúť. V zadu na mopede mám pripevnenú schránku a v nej je bezpečne uložená 28cm horúca a chrumkavá ,,Conchita,,. Cesta mi trvá asi iba desať minút pretože zákazník nebýva ďaleko. Pri vchode čakám asi desať minút. Potom sa snažím dostať do tretieho poschodia osobným rekordom. To znamená, že v jednej ruke držím tašku s pizzou a v druhou sa držím zábradlia a takto preskakujem vždy tri schody. Zastanem pred dverami a zákazník pán Wolf ešte neotvára dvere. To ma trochu znervózňuje, pretože to celé chcem mať za sebou čo najskôr. Nakoniec počujem kroky za dverami a dvere se otvárajú. Predo mnou stojí neoholený muž asi v štyridsiatke a kuká na mňa spoza veľkých okuliarov. Pozdravím ho a hneď vyťahujem ,,Conchitu,,. Potom beriem peniaze. Našťastie ma presnú sumu pripravenú a dokonca mi dáva sprepitné. Peniaze rýchlo vsuniem do vrecka a utekám dolu po schodoch ako o život, tentokrát ale preskakujem asi štyri schody. Štartujem moped a vyrážam tridsiatkou do ulíc, aby som sa čo najrýchlejšie dostal do centrály a prebral ďalšiu objednávku, ktorá na mňa už čaká. Takto sa točím skoro celý deň.

Teraz začína byť celkom teplo. Človek sa môže opaľovať keď stojí na červenej, alebo pozorovať dievčatá prechádzajúce cez ulicu. Nikdy som si nemyslel, že raz budem rozvážať pizzu na severe Európy hladným Nemcom. Ale zatiaľ ma to ešte stále trochu baví. Aj pizzu si občas dám, keď máme zrušenú objednávku. Tlačím ju do hlavy rýchlo a skoro tie kusy cesta, syra, omáčky atď. ani neprežúvam. Ignorujem pizzu s mäsom a tiež tie kde pizzu pod prílohami ani nevidno. To je potom skôr guláš ako pizza. Teda asi nemecká pizza.

Buon appetito!

Marais.

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel X.

Čo ďalej....

Prešiel mesiac po mojom odchode z reštaurácie a neľutujem. Hlavne keď si spomeniem na teplo, stres a ďalšie neodmysliteľné činitele mojej bývalej práce. Ale gastronómie sa nezbavím a ani nechcem. Takže som pri nej ostal. Pracujem v pizzerii v centre mesta. Teda nie v kuchyni, robím šoféra a spoločnosť na sedadle spolujazdca mi robí horúca pizza, teda občas je to len šalát a kola.

Zatiaľ ma to baví a rozhodol som sa o tom napísať pár dielov. Ale ešte sa chcem vrátiť k Dal Fabbro. Čítal som jednu z kníh od Anthony Bourdain. Na konci knihy ponúkal pár rád tím , ktorí sa rozhodli stať sa – 'veliteľmi' alebo aspoň 'vojakmi' v kuchyni. Spomínam si na pár z nich a niečo pripájam:

1. Buď pripravený na to najhoršie - a určite na pot, bolesť a poníženie.....
2. Snaž sa naučiť čo najviac za čo nakratší čas
3. Počúvaj šéfa na slovo - určite aspoň prvých 6 mesiacov
4. Nadávky si nevšímaj, alebo sa o to aspoň pokúšaj
5. Buď pripravený spať menej ako 8 hodín denne - teda pokiaľ budeš pracovať na plný úväzok
6. Nikdy sa nevzdávaj- ale to platí vo všetkom
7. Každý deň začínaš od znova - úspechy predošlého večera nových hostí nezaujímajú
8. Mysli pozitívne - inak to nedáš
9. Hraj v tíme, to nie je atletika ale dosť rýchly futbal
10. Tvoj hosť je ten kto rozhodne čo je dobré a čo nie - pokiaľ ty na to neprídeš

Určite by sa tu dalo dať viac rád, ale tieto mi prišli na um ako prvé po mojej krátkej skúsenosti. Ak by som bol teraz 15-ročný, tak sa určite stanem kuchárom. Ale nie som. Mám 37. A preto momentálne roznášam pizzu. A o tom sa krátko rozpíšem v ďalších nových dieloch.

Diel skončil, nech žije nový...

Marais.

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel IX.

This is the end......

Z Dal Fabbro som sa rozlúčil v pokoji a mieri. Musím ale priznať že to nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Práca v horúčave a pod skoro permanentným stresom ma bavila, ale po istom čase som zistil, že ak by som tam zostal pracovať dlhšie stal by sa zo mňa taliansky kuchár a to nebol môj cieľ. Na vianočnej párty som si uvedomil, že moja misia sa skončila a je čas pohnúť sa ďalej. Mojím cieľom bolo zistiť ako to v kuchyni úspešnej reštaurácie frčí a to sa mi podarilo, aj za taký krátky čas.

Kuchári sú v pohode ľudia, ale keď sme sa ocitli v kuchyni tak sa občas zmenili v postavy z Pána Prsteňov – každý mal nejakú typickú črtu. Proste v kuchyni nie je občas čas na vysvetľovanie drobností a nejakých nepochopení. Tam nie je čas skoro na nič a už vôbec nie na obyčajné vysranie. Teda aspoň počas servisu nie. Takže každý sa rýchlo prejaví. Ten kto pozná program Gordona Ramseyho vie o čom píšem. Nadriadený sa môže behom sekundy zmeniť v nepríjemného šéfa alebo dokonca v tyrana. Ale to všetko sa deje v dobro veci. V popredí je spokojný zákazník, ktorý chce za svoje peniaze len to najlepšie, a na to má samozrejme právo.

Ten, kto vyrastal v kuchyni od malička, koho rodičia vlastnia podnik, asi nad tým nikdy nebude premýšľať. Prácu pozná od A do Z a vie, ako táto práca môže byť stresujúca ale tiež uspokojivá.

Nadávky, pot, rozbité taniere v drese, šváby, spáleniny a rezné rany, dotieravý čašník - to všetko k tomu patrí. Ale aj dobrý pocit, keď zákazník odchádza s úsmevom a necháva dobré sprepitné.

A to je len malá časť toho čo všetko patrí k tomuto podniku. Napriek tomu sa denne rodia ľudia, ktorý sa do toho púšťajú s ochotou a vôľou urobiť to nejlepšie čo vedia za čo najkratší čas. Denne sa rodia a krachujú majitelia reštaurácií, ktorí majú rôzne dôvody pustiť sa do tohto podnikania.

Tento príspevok venujem všetkým tým, ktorí majú odvahu sa do toho púšťať denno denne.

Morituri te salutant...

Marais.