Prešiel mesiac po mojom odchode z reštaurácie a neľutujem. Hlavne keď si spomeniem na teplo, stres a ďalšie neodmysliteľné činitele mojej bývalej práce. Ale gastronómie sa nezbavím a ani nechcem. Takže som pri nej ostal. Pracujem v pizzerii v centre mesta. Teda nie v kuchyni, robím šoféra a spoločnosť na sedadle spolujazdca mi robí horúca pizza, teda občas je to len šalát a kola.
Zatiaľ ma to baví a rozhodol som sa o tom napísať pár dielov. Ale ešte sa chcem vrátiť k Dal Fabbro. Čítal som jednu z kníh od Anthony Bourdain. Na konci knihy ponúkal pár rád tím , ktorí sa rozhodli stať sa – 'veliteľmi' alebo aspoň 'vojakmi' v kuchyni. Spomínam si na pár z nich a niečo pripájam:
- Buď pripravený na to najhoršie - a určite na pot, bolesť a poníženie.....
- Snaž sa naučiť čo najviac za čo nakratší čas
- Počúvaj šéfa na slovo - určite aspoň prvých 6 mesiacov
- Nadávky si nevšímaj, alebo sa o to aspoň pokúšaj
- Buď pripravený spať menej ako 8 hodín denne - teda pokiaľ budeš pracovať na plný úväzok
- Nikdy sa nevzdávaj- ale to platí vo všetkom
- Každý deň začínaš od znova - úspechy predošlého večera nových hostí nezaujímajú
- Mysli pozitívne - inak to nedáš
- Hraj v tíme, to nie je atletika ale dosť rýchly futbal
- Tvoj hosť je ten kto rozhodne čo je dobré a čo nie - pokiaľ ty na to neprídeš
Určite by sa tu dalo dať viac rád, ale tieto mi prišli na um ako prvé po mojej krátkej skúsenosti. Ak by som bol teraz 15-ročný, tak sa určite stanem kuchárom. Ale nie som. Mám 37. A preto momentálne roznášam pizzu. A o tom sa krátko rozpíšem v ďalších nových dieloch.
Diel skončil, nech žije nový...
Marais.