Z Dal Fabbro som sa rozlúčil v pokoji a mieri. Musím ale priznať že to nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Práca v horúčave a pod skoro permanentným stresom ma bavila, ale po istom čase som zistil, že ak by som tam zostal pracovať dlhšie stal by sa zo mňa taliansky kuchár a to nebol môj cieľ. Na vianočnej párty som si uvedomil, že moja misia sa skončila a je čas pohnúť sa ďalej. Mojím cieľom bolo zistiť ako to v kuchyni úspešnej reštaurácie frčí a to sa mi podarilo, aj za taký krátky čas.
Kuchári sú v pohode ľudia, ale keď sme sa ocitli v kuchyni tak sa občas zmenili v postavy z Pána Prsteňov – každý mal nejakú typickú črtu. Proste v kuchyni nie je občas čas na vysvetľovanie drobností a nejakých nepochopení. Tam nie je čas skoro na nič a už vôbec nie na obyčajné vysranie. Teda aspoň počas servisu nie. Takže každý sa rýchlo prejaví. Ten kto pozná program Gordona Ramseyho vie o čom píšem. Nadriadený sa môže behom sekundy zmeniť v nepríjemného šéfa alebo dokonca v tyrana. Ale to všetko sa deje v dobro veci. V popredí je spokojný zákazník, ktorý chce za svoje peniaze len to najlepšie, a na to má samozrejme právo.
Ten, kto vyrastal v kuchyni od malička, koho rodičia vlastnia podnik, asi nad tým nikdy nebude premýšľať. Prácu pozná od A do Z a vie, ako táto práca môže byť stresujúca ale tiež uspokojivá.
Nadávky, pot, rozbité taniere v drese, šváby, spáleniny a rezné rany, dotieravý čašník - to všetko k tomu patrí. Ale aj dobrý pocit, keď zákazník odchádza s úsmevom a necháva dobré sprepitné.
A to je len malá časť toho čo všetko patrí k tomuto podniku. Napriek tomu sa denne rodia ľudia, ktorý sa do toho púšťajú s ochotou a vôľou urobiť to nejlepšie čo vedia za čo najkratší čas. Denne sa rodia a krachujú majitelia reštaurácií, ktorí majú rôzne dôvody pustiť sa do tohto podnikania.
Tento príspevok venujem všetkým tým, ktorí majú odvahu sa do toho púšťať denno denne.
Morituri te salutant...
Marais.