nedeľa 20. novembra 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel VI.

Popáleniny a iné nepríjemnosti.


Od kedy pracujem v kuchyni, mam jeden problém. Skoro každý týždeň mám aspoň jednu popáleninu, alebo reznú ranu. Nie že by som nedával pozor. Pozor dávam neustále. Proste sa to stane a v tom momente mi to až tak nevadí. Problém nastane neskôr, keď napríklad vytláčam citrón do tataráku. Šťava sa dostane do rany a je to. Rany sa dlho hoja, lebo sú často v kontakte s vodou.

Miki zažil šéfa, ktorý si pri krájaní v krájači odkrojil konček prsta. Jednoducho sa pousmial a prst priložil na gril. Takto brilantne zastavil krvácanie. Asi sa rozhodol, že mu ten konček nebude chýbať. Andy utrúsil, že bolesť je vecou hlavy. Ak si na ňu zvykneš a nepripustíš si ju k telu, tak veľa vydržíš. Ja teda neviem. Skúsil som to, ale veľa mi to zatiaľ neprinieslo. Ale skúšam ďalej a hlavne si začínam dávať pozor čo beriem do ruky. Hlavne keď asistujem Maxovi. Ten občas nechá nad plameňom rúčky menších hrncov. Ruka sa na nich prilepí za pol sekundy. Vraj ju potom treba potrieť maslom. Ešte som nevyskúšal.

Práve som dočítal knihu od Anthony Bourdain. Tiež v nej opisuje dlane kuchárov, ktoré po nespočetných popáleninách, rezných ranách a podobne sú na niektorých miestach necitlivé, alebo rôzne zdeformované. Pre Anthony je to dobrý znak. Je to znak toho, že človek už má niečo za sebou. Takže zbieram ďalej popáleniny a rezné rany a formujem svoje referencie.

Anthony vo svojej knihe spomína, ako sa raz porezal a po smene si šiel sadnúť do baru, kam ho zavolal šéf. Bol to dôležitý rozhovor. Anthonymu ale tiekla krv cez látku na nohavice, ale nechcel prerušiť rozhovor. Za chvíľu mal pod sebou červenú mláčku. Mne spadlo pár kvapiek krvy do parmezánu. Našťastie som ich v čas vylovil. Teda upíry k nám zatiaľ do reštiky nechodia a dúfam, že ani nebudú. Jedine tak na stejk rare.



Prajem bezbolestné varenie a krájanie.

Marais.

utorok 11. októbra 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel V.

Vypľul môj tatarák!

Bol to večer ako každý iný. Objednávky sa pekne sypali jedna za druhou a  Andy to z prehľadom zvládal. Teľacia pečienka, Hovedzí steak, Pesce Misto, Dorade, Jahňacie kotletky, Husacia pečienka. Všetko šlo ako po masle. Až kým neprišla nová objednávka na tatarák z tuniaka.  Máme ho na lístku v rámci predjedla len krátko. Za 2 sekundy som zistil že tatarák, ktorý priravoval Max došiel. Musel som rýchlo spraviť nový. Problém bol v tom, že som ho nikdy predtým nerobil. ,,Nevadí. Zariskujeme,, povedal som si. Nakrájal som teda tuniaka na malé kocky, pridal tam červenú cibuľku, soľ peper, citrón, olivový olej a nakoniec petrželovú vňať. Ochutnal som to. Chýbala mi tam ostrejšia chuť. Namačkal som tam citrón znova. Ochutnal.  Furt slabé. Viac citrónu. Výborne.  V tej nadzvukovej rýchlosti sa mi zdalo, že by to mohlo byť ono. ,,Marais!! Daj mi ochutnať,, Nastala sekunda pravdy. Obrátil som sa teda k Andymu  a podal som mu lyžicu s malou porciou.   Prebehla 1 sekunda. Začala druhá a Andy začal kriviť ústa. Potom tatarák akosi nesmelo vypľul akoby váhal, či to, čo má v ústach je to, čo som mu dal ochutnať. Pruser! ,,To je hnus. Toto si chcel poslať von?!, pozeral pritom na mňa, akoby som ho smrteľne sklamal. Nakoniec sa zotavil z toho chuťového skratu. ,,Pridaj do toho viac tuniaka. Ešte raz toľko.,, Črty jeho tváre sa vyjasnili a ja a aj on sme vedeli, že máme pred sebou  malú lekciu tataráku.
Tým to ale neskončilo. Na  druhý deň si celá kuchyňa musela vypočuť, čo strašného sa stalo a dokonca mi bol verejne vyslovený zákaz dochucovať akékoľvek jedlá. Toto som nečakal. To bol úder pod pás. Viem, spravil som pár chýb – cukor miesto soli do paradajkovej omáčky, málo cukru do Zabaione,  málo soli do paradajkovej omáčky, omáčka príliš suchá atď.. Zariskoval som a pár krát pochybil. Uznávam, že u nás nie je miesto na zásadné chyby. Sme považovaný za najlepšiu taliansku reštauráciu  v meste. Týmto ma ale Andy odsúdil do nehostinnej pozície pomocníka, ktorý musí kolegu žiadať o malé prosby. Vraj možno do pol roka sa to naučím. Bulšit. Musím niečo vymyslieť. Mám 10 dní voľna. Tak ma možno niečo napadne. A hlavne budem trénovať. Doma u domáceho jedla s tým čo som jedol odjakživa....len či to je ten správny trénink?

Prajem  správne množstvo soli a sedliackeho rozumu.
Marais.

pondelok 3. októbra 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel 4.

Pizza a špagety.

K tomuto príspevku ma inšpirovala objednávka jedného hosťa. Objednal si pizzu margaritu a špagety. V podstate klasika, keby si tie špagety neobjednal servírované na pizze. Ľudia majú rôzne chute a tiež rôzne preferencie, čo sa týka servírovania ich pokrmu. Mäso bez omáčky, alebo prílohy, predjedlo ako hlavné jedlo a opačne, šalát bez dresingu, atď. To všetko je v podstate v poriadku. Udivuje ma ale vrátená porcia špagiet, pretože boli nedovarené. Sám som ich ochutnal. Boli al dente. Také aké majú byť. Miki teda uvaril novú porciu. Zase bola vrátená a hosť opustil reštauráciu bez toho aby nám prezradil číslo svojej kreditky. V Prahe som zažil reštauráciu, kde varili špagety na kašu. Boli so sýrovou omáčkou. Človek nevedel čo je omáčka a čo sú špagety. Spolusediaca si ich veľmi pochvaľovala. Vraj presne také, aké varí jej mama. Jej predstava úžasného jedla bola naplnená. Ja som svoju porciu z polovice ignoroval a príjemne hladný skrýval moje sklamanie.

Pizzu u nás pečieme v malej verzii. Pizza Piadina. Po dopečení na ňu ešte naskladám rukolu v dresingu a parma šunku. Ponúkame ju v rámci predjedla. Už ste si dali pizzu s nutelou? Moja bývalá šéfka ju milovala. Tú zatiaľ neponúkame. A ani pizzu so špagetami na nej. Ak nechcete byť považovaný u fajnšmekrov za gastronomického devianta radšej si ju u nás takto neobjednávajte. Teda ak nenecháte na stole aspoň 10% sprepitné. Ja sa to potom ale väčšinou aj tak nedozviem, ale aspoň ma to inšpiruje. Rád by som si prečítal vaše nevšedné objednávky a ako si s nimi v kuchyni poradili. Takže píšte, čo vás postretlo....



Prajem vám len skvelé jedlo,

Marais.



utorok 30. augusta 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel 3.

Hľuzovka.



Hľuzovku som nikdy predtým nejedol. V Dal Fabbro predávame túto hubu na kilá. Fettuccine s hľuzovkou, Hľuzovkové Carpaccio, Ravioli – do toho všetkého lejeme, strúhame alebo zapracujeme hľuzovku. Táto huba má zaujímavú chuť. Ravioli podávame so smotanovou omáčkou do ktorej sa pridáva hľuzovková paštéta.

“Strúhaj rýchlejšie! - zakričal na mňa niekoľkokrát Andy, keď som pomaly strúhal hľuzovku do fettuccine. Špeciálne strúhadlo sa vyrába z tvrdého dreva. Na cestoviny dopadajú tenké plátky huby. Bohužiaľ sú niektoré hľuzovky belšie a niektoré menej biele, takže sa musím snažiť aby som na cestoviny nastrúhal len jednu hubu.

Hľuzovka je zaujímavá huba, ktorá rastie v hĺbke 20 cm až dva metre a je vyhľadávaná profesionálom pomocou psa alebo svine. Vôňa huby na nich pôsobí ako afrodiziakum. Huba sa potom predáva firmám, ktoré ju predávajú do celého sveta. Doporučujem kúpiť si paštétu z tejto huby a niečo doma skúsiť navariť. Ak ju hneď celú nespotrebujete, vydrží v chladničke nejaký čas, minimálne pár dní. Najväčšia nájdená huba mala 1,5 Kg a našli ju neďaleko šikmej veže v Pise. Bola vydražená za 330 tisíc dolárov. Takže kto má chuť a psa môže si to skúsiť. Ale dobermana by som do toho neťahal ..:-). Inak podľa starej čínskej medicíny pôsobí táto huba ako afrodiziakum, predlžuje život a posilňuje energiu ľadvín.

A ešte pár noviniek:

  1. Kolega Miki má novú tetovačku na hrudi: “Na naše priateľstvo“. Hneď po zákroku to hrdo hodil na Facebook.
  2. Kolega Max prezradil, že sa topí v dlhoch, do ktorých sa dostal pred pár rokmi v zahraničí, potom čo skúsil pár omamných látok a nakoniec ostal v zahraničí niekoľko mesiacov. Jeho lepšia polovička ušla na niekoľko dní k rodičom, aby sa dostala zo šoku, keď jej to prezradil. Ešte že Max vie variť výborné rizoto.
  3. Andy ide čoskoro na operáciu. Dúfajme, že to dobre dopadne.



Prajem vám úspešný záver leta.

Marais.

štvrtok 28. júla 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel 2.

Ochutnávka.

''Ochutnal si to?'' - kričí na mňa Andy. ''Je to dobré!'' - rýchlo mu odpovedám potom čo som si do úst strčil lyžicu horúceho rizota a akosi mám čo robiť aby som si nepopálil jazyk. ''Všetko musíš ochutnať.Všetko!'' - Andyho slová mi doznievajú v ušiach a pritom sa sústredím na varenie. Krátko po sebe mám v ústach granátové jadierka, vínovú omáčku, krátko po nej vyprážané kalamáry, pomarančový šalát, varené kurča a potom paradajkovú polievku. Ani raz som sa z toho neposral. Ochutnávam aj hríbovo-lanýžovú náplň do raviol. Postupne sa učím, čo má ako chutiť. Myslel som si, že to viem. Miesto soli som ale raz dokorenil paradajkovú omáčku cukrom. Ale lepším sa.
Všetko musí byť čerstvé. To je základ talianskej kuchyne. Čo je dva dni staré, to sa vyhadzuje. A niekedy je toho dosť. Kolega Miki má kožnú alergiu na ryby. Pracuje v modrých gumených rukaviciach a vyzerá to dosť profesionálne. Ryby neochutnáva. Zatiaľ mu to ale vychádza.
Pokazené cukiny rýchlo vypľúvam do modrého odpadkového koša na bio odpad. Úspech našeho podniku stojí na našom vypľúvaní. Keby sa toto dostalo pred hosťa tak je problém.
Veľmi rád ochutnávam tiramisu, panacotu a mnou pečené kávové keksy. K nim si ale ešte dávam popoludní kávu. Aj tú treba ochutnať.

štvrtok 7. júla 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel 1.

Andy


''2 x Vitello Tonato a 1x Thunfishcarpaccio'' – kričí na mňa holohlavý šéf a jednou rukou si zotiera z hlavy kvapky potu. Andy je asi o 15 cm nižší jako ja. Je tu šéf a do svojej práce dáva všetko. Kričí, varí, objednáva, vypláca dodavateľov a personál, pripravuje smeny a občas nemiestne vtipkuje. Jeho poznámky sú viac vtipné ako urážajúce. Ako napríklad: ''Pozeráte na tu objednávku ako dve embryá.'' Čo je na práci v kuchyni prirodzené je to, že nadávky a doberanie si jeden druhého platí v tejto práci ako varenie a potenie.

V ''Dal Fabbro'' – talianskej reštaurácií pracujem už tretí mesiac a ovládam pripraviť všetky predjedlá. S hlavným chodom to ešte pár dní potrvá.

''Pažitka!'' - kričí Andy. Skloním sa a otáram chladiaci box a snažím sa v polotme boxu, celkom vzadu, nahmatať sklenenú nádobu. ''Šalvia!'' - počujem nad sebou a snažím sa smrteľnou rýchlosťou vytiahnuť silné sklo. Miesto šalvie ale vyťahujem lanýž. Scheisse. Rýchlo nájdem čo hľadám. Už dve hodiny som nepil vodu. Do prdele.To nie je dobré. Ak si teraz odskočím pre fľašu na chodbu, tak ma Andy vyhlási sa zradcu. Beriem do ruky cudziu fľašu s vodou, je asi deň stará, a obsah si silným prúdom stláčam rovno do hrdla.Voda je teplá. Pozriem na hodiny na stene. Je 9:00. Ešte hoďku a je po servise. Potom môžem v kľuďe začať s umývaním kuchyne. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu je to pre mňa lepšie ako sedieť v kancelárii, účtovať faktúry a zarábať dvakrát toľko.

Po smene varíme pre personál. Penne Ariabata. Chutí všetkým. Ja dojedám až v metre. Chcem byť doma čo najskôr a zaspávam o 1:00. Skončil jeden deň v Dal Fabbro. A domani.

streda 6. júla 2011

Chlieb, „Brot“ a „Brötchen“.

Aj tu dostať dobrý chlieb 
Nemci berú chlieb nejak veľmi vážne. Na každom kroku človek natrafí na obchod s pečivom. Dostane tam nie len pečivo ale aj kávu a zákusok, a často aj čerstvo vytlačený pomarančový džús. Mne osobne najviac chutí luhovaný preclík a „Franzbrötchen”.


''Franzbrötchen''
Predajne s pečivom vyzerajú vždy dosť lákavo a preto keď idem okolo nejakej z nich, tak si veľmi rád niečo dám, občas aj keď práve nemám veľký hlad. Chcel som sem dať aspoň jednu fotku s pultom, ale bohužiaľ mi to nedovolili. Skúšal som to viac krát, ale s úsmevom na perách mi dali tú samú odpoveď. Možno to ešte skúsim nejak inak. Mám niekoľko obľúbených obchodov kam chodím, ale nejlepšia je podľa mňa pekáreň  Bäckerei Junge. 
Pekáreň Junge

Je to sieť pekáreň, ktorá pochádza z Lübecku. Majú super výber a vždy nejaké zľavy. Obsluha je vždy milá a ochotná. S tým tu väčšinou nie je problém. Je to určite jeden z faktorov úspechu. Ešte sa mi nestalo aby mi v niektorej predajni nepopriali pekný deň. A prajem to aj teraz vám.