Z Dal Fabbro som sa rozlúčil v pokoji a mieri. Musím ale priznať že to nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Práca v horúčave a pod skoro permanentným stresom ma bavila, ale po istom čase som zistil, že ak by som tam zostal pracovať dlhšie stal by sa zo mňa taliansky kuchár a to nebol môj cieľ. Na vianočnej párty som si uvedomil, že moja misia sa skončila a je čas pohnúť sa ďalej. Mojím cieľom bolo zistiť ako to v kuchyni úspešnej reštaurácie frčí a to sa mi podarilo, aj za taký krátky čas.
Kuchári sú v pohode ľudia, ale keď sme sa ocitli v kuchyni tak sa občas zmenili v postavy z Pána Prsteňov – každý mal nejakú typickú črtu. Proste v kuchyni nie je občas čas na vysvetľovanie drobností a nejakých nepochopení. Tam nie je čas skoro na nič a už vôbec nie na obyčajné vysranie. Teda aspoň počas servisu nie. Takže každý sa rýchlo prejaví. Ten kto pozná program Gordona Ramseyho vie o čom píšem. Nadriadený sa môže behom sekundy zmeniť v nepríjemného šéfa alebo dokonca v tyrana. Ale to všetko sa deje v dobro veci. V popredí je spokojný zákazník, ktorý chce za svoje peniaze len to najlepšie, a na to má samozrejme právo.
Ten, kto vyrastal v kuchyni od malička, koho rodičia vlastnia podnik, asi nad tým nikdy nebude premýšľať. Prácu pozná od A do Z a vie, ako táto práca môže byť stresujúca ale tiež uspokojivá.
Nadávky, pot, rozbité taniere v drese, šváby, spáleniny a rezné rany, dotieravý čašník - to všetko k tomu patrí. Ale aj dobrý pocit, keď zákazník odchádza s úsmevom a necháva dobré sprepitné.
A to je len malá časť toho čo všetko patrí k tomuto podniku. Napriek tomu sa denne rodia ľudia, ktorý sa do toho púšťajú s ochotou a vôľou urobiť to nejlepšie čo vedia za čo najkratší čas. Denne sa rodia a krachujú majitelia reštaurácií, ktorí majú rôzne dôvody pustiť sa do tohto podnikania.
Tento príspevok venujem všetkým tým, ktorí majú odvahu sa do toho púšťať denno denne.
Morituri te salutant...
Marais.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára