utorok 11. októbra 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel V.

Vypľul môj tatarák!

Bol to večer ako každý iný. Objednávky sa pekne sypali jedna za druhou a  Andy to z prehľadom zvládal. Teľacia pečienka, Hovedzí steak, Pesce Misto, Dorade, Jahňacie kotletky, Husacia pečienka. Všetko šlo ako po masle. Až kým neprišla nová objednávka na tatarák z tuniaka.  Máme ho na lístku v rámci predjedla len krátko. Za 2 sekundy som zistil že tatarák, ktorý priravoval Max došiel. Musel som rýchlo spraviť nový. Problém bol v tom, že som ho nikdy predtým nerobil. ,,Nevadí. Zariskujeme,, povedal som si. Nakrájal som teda tuniaka na malé kocky, pridal tam červenú cibuľku, soľ peper, citrón, olivový olej a nakoniec petrželovú vňať. Ochutnal som to. Chýbala mi tam ostrejšia chuť. Namačkal som tam citrón znova. Ochutnal.  Furt slabé. Viac citrónu. Výborne.  V tej nadzvukovej rýchlosti sa mi zdalo, že by to mohlo byť ono. ,,Marais!! Daj mi ochutnať,, Nastala sekunda pravdy. Obrátil som sa teda k Andymu  a podal som mu lyžicu s malou porciou.   Prebehla 1 sekunda. Začala druhá a Andy začal kriviť ústa. Potom tatarák akosi nesmelo vypľul akoby váhal, či to, čo má v ústach je to, čo som mu dal ochutnať. Pruser! ,,To je hnus. Toto si chcel poslať von?!, pozeral pritom na mňa, akoby som ho smrteľne sklamal. Nakoniec sa zotavil z toho chuťového skratu. ,,Pridaj do toho viac tuniaka. Ešte raz toľko.,, Črty jeho tváre sa vyjasnili a ja a aj on sme vedeli, že máme pred sebou  malú lekciu tataráku.
Tým to ale neskončilo. Na  druhý deň si celá kuchyňa musela vypočuť, čo strašného sa stalo a dokonca mi bol verejne vyslovený zákaz dochucovať akékoľvek jedlá. Toto som nečakal. To bol úder pod pás. Viem, spravil som pár chýb – cukor miesto soli do paradajkovej omáčky, málo cukru do Zabaione,  málo soli do paradajkovej omáčky, omáčka príliš suchá atď.. Zariskoval som a pár krát pochybil. Uznávam, že u nás nie je miesto na zásadné chyby. Sme považovaný za najlepšiu taliansku reštauráciu  v meste. Týmto ma ale Andy odsúdil do nehostinnej pozície pomocníka, ktorý musí kolegu žiadať o malé prosby. Vraj možno do pol roka sa to naučím. Bulšit. Musím niečo vymyslieť. Mám 10 dní voľna. Tak ma možno niečo napadne. A hlavne budem trénovať. Doma u domáceho jedla s tým čo som jedol odjakživa....len či to je ten správny trénink?

Prajem  správne množstvo soli a sedliackeho rozumu.
Marais.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára