nedeľa 20. novembra 2011

Projekt ''Dal Fabbro''. Diel VI.

Popáleniny a iné nepríjemnosti.


Od kedy pracujem v kuchyni, mam jeden problém. Skoro každý týždeň mám aspoň jednu popáleninu, alebo reznú ranu. Nie že by som nedával pozor. Pozor dávam neustále. Proste sa to stane a v tom momente mi to až tak nevadí. Problém nastane neskôr, keď napríklad vytláčam citrón do tataráku. Šťava sa dostane do rany a je to. Rany sa dlho hoja, lebo sú často v kontakte s vodou.

Miki zažil šéfa, ktorý si pri krájaní v krájači odkrojil konček prsta. Jednoducho sa pousmial a prst priložil na gril. Takto brilantne zastavil krvácanie. Asi sa rozhodol, že mu ten konček nebude chýbať. Andy utrúsil, že bolesť je vecou hlavy. Ak si na ňu zvykneš a nepripustíš si ju k telu, tak veľa vydržíš. Ja teda neviem. Skúsil som to, ale veľa mi to zatiaľ neprinieslo. Ale skúšam ďalej a hlavne si začínam dávať pozor čo beriem do ruky. Hlavne keď asistujem Maxovi. Ten občas nechá nad plameňom rúčky menších hrncov. Ruka sa na nich prilepí za pol sekundy. Vraj ju potom treba potrieť maslom. Ešte som nevyskúšal.

Práve som dočítal knihu od Anthony Bourdain. Tiež v nej opisuje dlane kuchárov, ktoré po nespočetných popáleninách, rezných ranách a podobne sú na niektorých miestach necitlivé, alebo rôzne zdeformované. Pre Anthony je to dobrý znak. Je to znak toho, že človek už má niečo za sebou. Takže zbieram ďalej popáleniny a rezné rany a formujem svoje referencie.

Anthony vo svojej knihe spomína, ako sa raz porezal a po smene si šiel sadnúť do baru, kam ho zavolal šéf. Bol to dôležitý rozhovor. Anthonymu ale tiekla krv cez látku na nohavice, ale nechcel prerušiť rozhovor. Za chvíľu mal pod sebou červenú mláčku. Mne spadlo pár kvapiek krvy do parmezánu. Našťastie som ich v čas vylovil. Teda upíry k nám zatiaľ do reštiky nechodia a dúfam, že ani nebudú. Jedine tak na stejk rare.



Prajem bezbolestné varenie a krájanie.

Marais.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára